Friedrich A. Hayek: Princípy liberálneho spoločenského poriadku

Liberalizmus a demokracia, hoci sú zlučiteľné, nie sú to isté. Prvý sa týka rozsahu moci vlády, druhý toho, kto túto moc má. kRozdiel je najviac viditeľný na ich protivách: opakom liberalizmu je totalitarizmus, zatiaľ+čo opakom demokracie je autoritatizmus. V dôsledku toho je aspoň v princípe možné, aby demokratická vláda jednala podľea liberálnych princípov...
Liberalizmus sa odvodzuje od objavu samočinne vznikajúceho alebo spontánneho poriadku v spoločenských záležitostiach, poriadku, ktorý umožnil využitie znalostí všetkých členov spíoločnosti v oveľa väčšej miere, ako by to bolo možné v akomkoľvek systéme vytvorenom centrálnym riadením.
Rozlíšenie medzi spontánnym poriadkom, založenom na abstraktných pravidlách ponechávajúcich jednotlivcom voľnosť použiť vlastné vedomosti pre svoje vlastné účely a organizuáciou založenou na príkazoch, má ústredný význam pre pochopenie princípov slobodnej spoločnosti.
... Koncepcia spoločného blahobytu alebo verejného blaha slobodnej spoločnosti nemôže byť teda definovaná ako súhrn známych konkrétnych výsledkov, ktoré by mali byť dosiahnuté, ale iba ako abstraktný systém, ktorý ako celok nie je orientovaný k žiadnym konkrétnym cieľom, ale iba poskytuje ktorémukoľvek členovi spoločnosti najlepšiu príležitosť k úspešnému využitiu znalostí pre vlastné účely. 
... Rozšírenie na účeloch nezávislých pravidiel správneho chovania na vzťahy s ostatnými ľuďmi pozostáva iba zo zákazov zasahovať do chránenej oblasti každého... Liberalizmus je tiež neoddeliteľne spojený s inštitúciou súkromného vlastníctva, čo je meno, ktoré spravidla dávame materiálnej časti tejto chránenej individuálnej oblasti.
Základné princípy liberálnej spoločnosti môžeme zhrnúť takto: V liberálnej spoločnosti sa akákoľvek donucovacia funkcia vlády musí riadiť troma primárnymi zásadami, ktoré by som rád nazval tri veľké negatíva: mier, spravodlivosť a sloboda. Aby bolo možné dosiahnuť ich, je nutné, aby vláda bola vo svojich donucovacích funkciách obmedzená na presadenie takých zákazov (formulovaných ako abstraktné pravidlá) aké môžu byť aplikované rovnako na všetkých a aby mohla v rámci tých istých jednotných pravidiel od všetkých vymáhať podiel na nákladoch spojených s ostatnými nedonucovacími službami, ktoré sa vláda môže rozhodnúť poskytovať občanom pomocou materiálnych a ľudských prostriedkov, ktoré sa jej tým nazberajú.

Roger Scruton: Konzervativizmus

Politický názor, ktorý pramení z túžby uchovávať veci také, aké sú. Pokladá ich buď za dobré samé osebe, alebo za lepšie ako ich pravdepodobné alternatívy, alebo prinajmenšom za bewzpečné, totiž vzbudzujúce dôveru a náklonnosť. Konzervativizmus má tri odlišné polohy: postoj k spoločnosti, ideál vládnutia a politickú prax. Všetky tri sú formované skepticizmom, zvlášť voči návrhom na rôzne radikálne zmeny, k utopickým teóriám a ideálom a k liberálnym a socialistickým doktrínam o ľudskej prirodzenosti.
Postoj k spoločnosti. Pre konzervatívca je charakteristické, že pokladá spoločnosť za vymoženosť, ktorú treba pravdepodobne preferovať pred "pred-spoločenským" prirodzeným stavom (Hobbes). Na rozdiel od určitých foriem liberalizmu by mohol konzervatívec tiež tvrdiť, že spoločnosť tu boli v istom zmysle prv než jednotlivci, ktorí ju tvoria. Jednotlivca pokladajú za sociálny výtvor, za produkt historických podmienok, ktoré spôsobili, že splynul so zvyklosťami, hodnotami a nádejami, bez ktorých by bol vážne poškodený alebo neúplný. ... Čo konzervatívcovi ostáva, keď zvyklosti a hodnotty, ktoré si žiadajú jeho podporu, začínajú strácať autoritu? Moderný konzervativizmus vznikol ako odpoveď práve na tento problém: zdôrazňuje nutnosť legitimovať také hodnoty buď obnovením tradícií pomocou náboženstva alebo ideou prirodzenej spravodlistosti...
Predstavy o vládnutí. Konzervatívec sa pýtta čo má zachovať a ako? Na túto otázku možno odpovedať ideou vládnutia pomocou inštitúcií (inštitúciami rozmumiem rôzne spontánne vzniknuté štruktúry občianskej spoločnosti ako spolky, nadácie, neziskové organizácie...). Štát je inštitúciou najvyššou, môže však uskutočňovať ciele konzervatívneho vládnutia iba vtedy, ak vládne nad mnohými rozmanitými inštitúciami, ktoré sú jednak štátu podriadené, ale zároveň autonómne... Moderný konzervatívec spravidla obhajuje deľbu moci vo vnútri štátu ako najlepšiu metódu ako zmieriť vládnutie s individuálnymi slobodami. Na štát, tak ako na spoločnosť sa pozerá ako na zložité súcno, ktoré je možné oveľa ľahšie poškodiť ako zlepšiť a ktoré je ovládané určitými zákonmi vývoja a sebazáchovy, ktoré je treba rešpektovať. Vidí ho omnoho tesnejšie spojenýs občianskou spoločnosťou než mnohé liberálne teórie.
Politická prax. Konzervativizmus je vo svojej praxi nevyhnutne pragmatický a lokálne orientovaný, neochotný obhajovať ďalekosiahle riešenia. Často pripúšťa, že existujú problémy, ktoré nemožno vyriešiť iba politickými prostriedkami. Pri riešení konfliktov sa snaží neprekročiť rámec zdedených inštitúcií a vlády zákona. Verí v zmysluplnosť mocenského pôsobenia.

Isaiah Berlin: Proti prúdu 
(príspevok k nacionalizmu)

Pod pojmom nacionalizmus rozumiem niečo určitejšieho, ideologicky dôležitého a nebezpečného: totiž v prvej rade presvedčenie, že ľudia patria k určitej ľudskej skupine a že spôsob života tejto skupiny sa líši od iných skupin; charakter jednotlivcov, z ktorých sa táto skupina skladá, je utváraný ľuďmi tejto skupiny, nedá sa mu rozumieť mimo neho a je vymedzený spoločným územím, zvykmi, zákonmi, spoločnosu pamäťou, vierou, jazykom, umeleckým a náboženským vyjadrením, sociálnymi inštitúciami, spôsobom života, k čomu niektorí pridávajú genetické dedičstvo, pokrvné príbuzenstvo, rasové charakteristiky a sú to práve tieto faktory, ktoré utvárajú ľudské bytosti, zmysel a hodnotu ich života.
Po druhé je tu presvedčenie, že životná štruktúra spoločnosti sa podobá štruktúre biologického organizmu; že spoločné ciele tohoto organizmu sú stanovené tým, čo potrebuje pre svoj vlastný vývoj, ktorý tí, kto najcitlivejšie reagujú na jeho povahu, vyjadrujú slovami, obrazmi alebo inými formami; ďalej, že tieto ciele sú nadriadené všetkému ostatnému a v prípade stretu s inými hodnotami, ktoré nevychádzajú zo špecifického účelu a špecifického "organizmu" - intelektuálne, náboženské, morálne, osobné či všeobecné - tieto všetkému nadradené hodnoty by mali zvíťaziť, lebo len tak sa dá odvrátiť úpadok národa a jeho zničenie...
Po tretie tieto názory nutne vedú k teórii, že jeden z najpresvedčivejších dôvodov, ak ne vôbec najpresvedčivejší, pre zastávanie určitého presvedčenia, prevádzaného určite politikmi slúžiacimi určitému cieľu, pre to, ako žiť určitým spôsobom, je, že tieto ciele, presvedčenia, politika a životy sú naše. To je to isté ako povedať, že by sme sa mali riadiť týmito nariadeniami, doktrínou alebo zásadami nie z toho dôvodu, že vedú k cnosti, šťastiu, spravodlivosti alebo k slobode, alebo že to tak ustanovil Boh, cirkev, vladár alebo parlament, alebo iná všeobecne uznávaná autorita, alebo že sú dobré či správne sami o sebe, a preto plným právom platné, všeobecne, v danej situácii pre všetkých; majú sa dodržiavať skôr z toho dôvodu, že tieto zásady sú zásadami mojej skupiny, pre nacionalistu môjho národa...
Nakoniec vývojom, ktorý nie je nijako prekvapivý, dospel plne rozvinutý nacionalizmus k takému stanovisku, že ja, resp. spoločnosť, ku ktorej nerozlučne patrím, nemá inú voľbu, než prinútiť iné skupiny, ak to bude nutné i násilím, aby sa podrobili, ak sa ukáže, že uspokojovanie potrieb organizmu, ku ktorému patrím, je nezlučiteľne spojené so splnením túžob týchto skupín. Aj je moja skupina - nazvime ju národom - slobodne uvedomuje svoj špecifický charakter, vedie to nutne k tomu, že musí odstrániť prekážky, ktoré mu stoja v ceste. 

Peter Kropotkin: Zásady anarchie

Teda žiadnu autoritu, ktorá by vnucovala druhým svoju vôľu. Žiadne ovládanie človeka človekom. Žiadnu nehybnosť v živote: neustály vývoj, tu rychlejší, inde pomalejší, ako v živote prírody. Ponechať jedincovi slobodu jednania pre rozvoj všetkých jeho prirodzených schopností, jeho individuality, všetkého, čo môže mať pôvodné, osobné. Inak povediac - žiadnu činnosť vnucovanú jedincovi pod hrozbou akéhokoľvek sociálneho trestu alebo trestu nadprirodzeného, mystického: spoločnosť nežiada od jedinca nič, čo by slobodne nechcel robiť sám. S tým - úplnú rovnosť práv pre všetkých...
Môžeme teda povedať, že anarchia je určitý ideál spoločnosti, ktorý sa úplne líši od toho, čo bolo až doposiaľ vychvaľované väčšinou filozofov, mužov vedy a politikov, ktorí si robili nárok ovládať ľudí a dávať im zákony. Nikdy nebola ideálom privilegovaným, ale často bola viac menej vedomým ideálom más. Ale nebolo by správne tvrdiť, že tento ideál spoločnosti je utópiou, lebo v bežnej reči sa k slovu "utópia" viaže predstava niečoho, čo nemôže byť uskutočnené...
Pred rokom 1848 a neskôr až do Internacionály bola revolta proti štátu zastupovaná najmä mladými meštiakmi a mala charakter revolty jedinca proti spoločnosti a jej konvenčnej morálke. Na roziel od nej mala táto revolta v robotníckom prostredí hlbší ráz. Stala sa hľadaním formy spoločnosti oslobodenej od útlaku a vykorisťčovania, ktoré sú dnes prevádzené za pomoci štátu. 
Medzinárodné združenie robotníkov, ako sme videli, podľa myšlienky svojich robotníckych zakladateľov, malo byť rozsiahlou federáciou robotníckych skupín, ktorá by predstavovala zárodok toho, čím by mohla byť spoločnosť ohrozená sociálnou revolúcioou: spoločnosť, v ktorej dnešné vládne a vykorisťovacie súkolie by muselo zmiznúť, aby uvoľnilo miesto novým zväzkom, ktoré vyrastú medzi federáciami výrobcov a spotrebiteľov.