Klasická grécia filozofia: Platón (Úryvok z diela Štát)
SOKRATES: Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijách, takže ostávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň, uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorými robia svoje kúsky.
GLAUKON: Viem si to predstaviť.
SOKRATES: Predstav si ďalej, že pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia všelijaké náradia, ktoré prečnievajú nad múrik, podoby ľudí a zvierat z kameňa a z dreva, ľudské výrobky rozličného druhu, pričom, pochopiteľne, jedni z nosičov hovoria, druhí mlčia.
GLAUKON: Predvádzaš čudný obraz a čudných väzňov.
SOKRATES: Podobných nám. Myslíš, že by takíto väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné ako tiene vrhané ohňom na náprotivnú stenu jaskyne?
GLAUKON: Ako by aj mohli vidieť, keď sú celý život nútení nehybne držať hlavu?
SOKRATES: A ďalej, neplatí to isté o predmetoch nosených pozdĺž múrika?
GLAUKON: Pravdaže platí.
SOKRATES: Keby sa mohli medzi sebou zhovárať, nemyslíš, že by boli toho názoru, že menami, ktoré dávajú tomu, čo vidia pred sebou, označujú skutočné predmety?
GLAUKON: Nevyhnutne.
SOKRATES: A čo keby to väzenie odrážalo od náprotivnej steny aj ozveny? Kedykoľvek by niektorý z prechádzajúcich nosičov prehovoril, myslíš, že by za pôvodcu tohto hlasu považovali niečo iné než predchádzajúci tieň?
GLAUKON: Nie, pri Diovi.
SOKRATES: Rozhodne by títo ľudia nemohli pokladať za pravdivé nič iné než tiene tých umelých vecí.
GLAUKON: Nevyhnutne.
SOKRATES: Pozoruj teraz, ako by to bolo s ich oslobodením z pút a vyliečením z nerozumnosti, keby sa im to, prirodzene, prihodilo takto: keby jeden z nich bol zbavený pút a prinútený odrazu vstať, otočiť šiju, ísť a pozerať hore do svetla, mohol by to urobiť iba s bolesťou a pre oslepujúci lesk by nebol schopný dívať sa na predmety, ktorých tiene videl vtedy. Čo by podľa teba povedal, keby mu niekto tvrdil, že vtedy videl bližšie ku skutočnosti a obrátený ku skutočným predmetom, a keby mu na každý predchádzajúci predmet ukázal a nútil by ho povedať, čo to je, nemyslíš, že by bol zmätený a domnieval by sa, že predmety vtedy videné sú pravdivejšie ako tie, ktoré mu teraz ukazujú?
GLAUKON: Oveľa pravdivejšie.
SOKRATES: A keby ho nútil pozerať do svetla samého, boleli by ho oči, odvracal by sa a utekal k veciam, na ktoré sa môže pozerať, a bol by presvedčený, že tie sú skutočne jasnejšie ako veci, ktoré sa mu teraz ukazujú?
GLAUKON: Tak je.
SOKRATES: Keby ho však niekto násilím odtiaľ vliekol cez drsný a strmý východ a nepustil by ho, kým by ho nevytiahol na slnečné svetlo, nepociťoval by azda bolestne toto násilie a nevzpieral by sa, a keby prišiel na svetlo, mohli by azda jeho oči plné slnečného žiaru vidieť niečo z toho, čo sa mu teraz uvádza ako pravdivé?
GLAUKON: Nie, aspoň nie hneď.
(Platón: Štát)

Stredoveká filozofia: Tomáš Akvinský: Summa teologická
" Existenciu Boha možno dokázať piatimi cestami. Prvá a najjasnejšia cesta je tá, ktorá vychádza z pohybu. Je isté a zmyslovou skúsenosťou bezprostredne zaručené, že niečo v tomto svete je pohybované. Lenže všetko, čo je pohybované, je pohybované niečím iným. Nič totiž nie je pohybované, ak nemá možnosť vzhľadom na to, na čo sa pohybuje. Pohybovať iné však môže len niečo, čo je skutočné. Pohyb tak nie je nič iné, ako uviesť niečo z možnosti do skutočnosti. Lenže z k možnosti do skutočnosti môže byť niečo uvedené len tým, čo je skutočné. Tak spôsobuje niečo skutočne teplé, napríklad oheň, že drevo, ktoré je teplé v možnosti, stane sa skutočne teplým. A tak oheň pohybuje drevom a mení ho. Je preto nemožné, aby niečo v tom istom vzťahu bolo zároveň možnosťou aj skutočnosťou. To môže byť len v inom vzťahu. To, čo je totiž teplé v skutočnosti, nemôže byť zároveň teplé v možnosti, ale zároveň je v možnosti studené. Jed teda tiež nemožné, aby niečo bolo v tom istom vzťahu a tým istým spôsobom zároveň pohybujúce a pohybované, inými slovami: Je nemožné, aby niečo pohybovalo samo seba. Teda všetko, čo sa pohybuje, musí byť pohybované niečím iným. Ak je teda to, čím je pohybované, samo v pohybe, potom ono samo musí byť pohybované niečím iným a toto zase niečím iným. Nie je tu však možné postupovať donekonečna, lebo potom by nebolo nijaké prvé pohybujúce, a teda ani nič, čo pohybuje niečo iné. Lebo aj to, čo pohybuje ako druhé, musí byť pohybované niečím, čo pohybuje ako prvé, tak ako palica sa môže pohybovať len tak, že ňou pohybuje ruka. Musíme teda dospieť k niečomu, čo pohybuje ako prvé a čo nie je pohybované ničím iným, a tým rozumieme Boha. (Tomáš Akvinský: Suma teologická)


Humanistická filozofia: Erazmus Rotterdamský: Chvála bláznivosti
"Po nich prichádzajú na rak filozofi, ozaj velební s tou svojou bradou a rúchom, čo sa vystatujú, že oni jediní sú múdri a všetci ostatní ľudia sú - len poletujúce tiene: Ale veru sú podarení blázni, keď si vytvárajú nekonečne mnoho svetov, keď premeraiaveajú Slnko, Mesiac, hviezdy a všetky nebeské telesá ani na piade alebo motúzikom a keď vysvetľujú blesk, vetry, zatmenie Slnka a Mesiaca a všetky ostatné tajomstvá prírody. A ani len raz neprídu do pomykova. Človek by si myslel, že boli tajnými staviteľmi sveta alebo akoby boli k nám prišli rovno zo zhromaždenia bohov. A zatiaľ príroda sa povznesene smeje nad všetkými ich filozofickými dohadmi a dômyslami. Veď naši slávni filozofi nemajú nijaké presné vedomosti - to dostatočne dokazuje už to, že medzi nimi samými je v každom jednotlivom bode nerozriešiteľný spor. No i keď nevedia vonkoncom nič, predsa vyhlasujú, že vedia všetko. A hoci nepoznajú ani seba samých a neraz nezbadajú ani jamu alebo kameň pred nosom, čo sú zväčša zakarpavení alebo večne zamyslení, jednako tvrdia, že vidia vážne idey, všeobecné pojmy, podstatné formy, pralátky, quiddity a eccceity, všetko to veci také subtílne a jemné, že by ich tuším nemohol zazrieť ani Lynceus. No už len vtedy hľadia zvysoka na neučených ľudí ako na obyčajnú sprostač, kedykoľvek ich začnú ohurovať jednak svojimi trojuholníkmi, štvoruholníkmi, kruhmi a podobnými matematickými obrazcami, nanášanými jedno cez druhé a pospájanými v hotový labyrint, jednak písmenkami, ktoré rovnajú do radu ani vojakov a zostávajú striedavo raz v takom, raz v onakom poradí. Medzi týmito pochábľami sú ešte aj takí, čo prorokujú z hviezd budúcnosť a označujú na nebi čudá väčšie ako čarodejníci a mávajú i také šťastie, že nájdu ľudí, ktorí im toto aj veria." (Erazmus Rotterdamský: Chvlála bláznivosti)

Novoveký racionalizmus: W. G. Leibniz: Monadológia
"Monáda, o ktorej tu bude reč, je iba jednoduchá substancia, čo vytvára zložené substancie, čiže nemá časti... Tam však, kde vôbec niet častí, nie je možná ani rozpriestranenosť, ani tvar, ani deliteľnosť. Potom sú tieto monády naozajstné atómy prírody, slovom, elementy vecí. Teda možno povedať, že monády môžu vzniknúť a zaniknúť iba naraz, čiže môžu vzniknúť iba stvorením a zaniknúť iba zničením. Takisto niet vysvetlenia, ako by nejaké iné stvorené bytie mohlo monádu vnútorne narušiť alebo zmeniť, pretože v nej niet ničoho, čo by sa premiestnilo, niet nijakého pochopiteľného vnútorného pohybu, ktorý by v nej bolo možné podnietiť, riadiť, zväčšiť alebo zmenšiť ako v zloženinách, v ktorých existujú zmeny vo vzťahoch medzi časťami. Monády vôbec nemajú okná, ktorými by mohlo do nich niečo vstúpiť alebo z nich vyjsť... Jednako musia mať monády nejaké kvality, inak by neboli bytiami... (Gottfried Wilhelm Leibniz: Monadológia)
Novoveký empirizmus: J. Locke: Rozprava o ľudskom rozume
" Medzi ľuďmi je rozšírená mienka, že v rozume existujú určité vrodené princípy, prvotné pojmy, akoby písmená vtlačené do ľudskej mysle, ktoré ľudská duša prijíma pri svojom vzniku a prináša so sebou na svet. Nezaujatého čitateľa možno o nepravdivosti tohto predpokladu presvedčiť tak, že poukážeme na to, ako môžu ľudia dosiahnuť poznanie iba použitím svojich prirodzených schopností bez pomoci akýchkoľvek vrodených pojmov a získať istotu bez prvotných poznatkov alebo princípov. S ničím sa tak všeobecne nesúhlasí ako s tým, že existujú určité princípy tak myslenia ako aj konania, ktoré všeobecne uznáva celé ľudstvo. To znamená, tvrdí sa, že musia existovať určité stále podnety, ktoré ľudské duše prijímajú od chvíle svojho vzniku a ktoré si prinášajú so sebou na svet tak nevyhnutne a skutočne ako iné vrodené schopnosti... Predovšetkým je totiž zrejmé, že deti a duševne chorí nemajú o nich ani najmenšieho poňatia a predstavy, a už tento nedostatok vylučuje všeobecný súhlas, ktorý by sa musel týkať všetkých vrodených právd..." (John Locke: Rozprava o ľudskom rozume)